Sviatosť birmovania – stať sa Kristovým svedkom

Katechizmus Katolíckej Cirkvi (ďalej už iba KKC) hovorí:
„Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“, ktorého jednotu treba zachovať. Preto treba veriacim vysvetliť, že prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veď pokrstených sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, taktiež sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.“ (KKC čl. 1293).

Tento článok KKC veľmi jasne hovorí, že každý pokrstený pokiaľ neprijal sviatosť birmovania, nedovŕšil ešte svoje začlenenie do Cirkvi. Nemá schopnosti k tomu, aby mohol žiť svoju vieru ako dospelý kresťan, ktorý už nerozvíja len svoju krstnú milosť pre vlastnú spásu, ale svedčí svojim životom pre spásu druhých. A tak bez prijatia sviatosti birmovania nemôže kresťan prijať sviatosť kňazstva, nemôže byť krstným rodičom, birmovným rodičom a nemal by prijať ani sviatosť manželstva, pretože všetky tieto stavy si vyžadujú svedectvo viery a k tomu on nemá pomazanie Ducha Svätého.
Keďže riadnym vysluhovateľom sviatosti birmovania je biskup, v minulosti nemohli byť birmovky často a tak sa robili výnimky, že mohol kresťan prijať sviatosť manželstva s tým, že si sviatosť birmovania pri najbližšej možnej príležitosti doplní. Zdá sa, že z toho sa rozšíril medzi kresťanmi názor, že sviatosť birmovania nie je potrebná pri uzatváraní manželstva. To však nie je pravda! Kódex kanonického práva (ďalej už iba CIC) v kánone 890 hovorí:
„Veriaci sú povinní túto sviatosť [birmovania] prijať v pravom čase; rodičia, duchovní pastieri, predovšetkým farári sa majú starať, aby veriaci boli na jej prijatie riadne vyučení a v príhodnom čase k nej pristúpili.”
Dnes, keď je možné vysluhovať sviatosť birmovania pravidelne, nikto už nemá výhovorku. Ak niekto neprijal sviatosť birmovania, tak nie preto, že nemá možnosť, ale preto, lebo o ňu nestojí, alebo nie je ochotný podstúpiť prípravu. Tá sa má konať presne podľa nariadenia diecézneho biskupa.

Čo vlastne sviatosť birmovania je?
„V Starom zákone proroci zvestovali, že na očakávanom Mesiášovi spočinie Pánov Duch vzhľadom na jeho spasiteľné poslanie. Zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša, keď ho Ján pokrstil, bolo znamením, že on je ten, ktorý má prísť, že je Mesiáš, Boží syn. Ježiš sa počal z Ducha Svätého a celý jeho život a celé jeho poslanie sa uskutočňujú v plnom spoločenstve s Duchom Svätým, ktorého mu Otec dáva bez miery.“ (KKC čl. 1286) Táto plnosť Ducha však patrí celému božiemu ľudu. Ježiš to viackrát prisľúbil apoštolom. Ba dokonca im hovorí, že on sám ich ani nechce všetkému naučiť, lebo Duch Svätý im dá poznanie a vyučí ich všetkému. Toto vyliatie Ducha sa udialo na Turice. Ako to zmenilo apoštolov a tých čo boli s nimi? Ježiš apoštolov učil a tak o mnohých veciach vedeli, mnohé zažili. A predsa to neohlasovali. Plní strachu sa skrývali. Avšak po vyliatí Ducha sa úplne menia. Začínajú ohlasovať „veľké Božie skutky“ (Sk 2,11). Strach mizne, prorokujú, prejavujú sa charizmy a aj tí, ktorí uverili ich kázaniu a dali sa pokrstiť, dostali dar Ducha Svätého. (Porovnaj Sk 2,38). „Od tých čias apoštoli, plniac Kristovu vôľu, vkladaním rúk udeľovali novopokrsteným dar Ducha Svätého, ktorý dovršuje krstnú milosť.“ (KKC čl.1288)
Akú vážnosť a potrebnosť pripisovala mladá Cirkev sviatosti birmovania vieme aj zo Skutkov apoštolov 8,14-17: „Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k ním Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého.“

Čo sa deje s človekom vo sviatosti birmovania?
Sme označení pečaťou Ducha Svätého. Ježiš, náš Vykupiteľ nám „vtláča do duše“ svoj  poznávací znak, aby bolo jasné, že sme jeho vlastníctvom, sme jeho Boží ľud. „V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy.“(Ef 1,13-14) Preto možno prijať sviatosť birmovania iba raz v živote, podobne ako krst a kňazstvo.
Pastieri označovali voľakedy ovce značkou a tým naznačili, že patria určitému vlastníkovi a nikomu inému. Keď sa potom stáda premiešali, dalo sa jasne rozpoznať komu ktoré kusy patria.
My žijeme v tomto svete, ale skrze pečať, ktorú máme „vtlačenú“ do duše Boh pozná svoj ľud, svoje vlastníctvo. My zas máme istotu, že patríme Ježišovi a všetko čo robíme, robíme v Božom mene.
Sviatosť birmovania sa nemá udeľovať deťom. Výnimkou je situácia blízkeho nebezpečenstva smrti. Má sa udeliť vo veku, keď je človek schopný sa sám slobodne rozhodovať a brať na seba zodpovednosť za svoje rozhodnutia. A to práve preto, lebo k tomu, aby sa stal Božím vlastníctvom, aby dal Bohu právo na svoj život a nechal ho, aby mu Boh vtlačil svoju pečať do duše, sa musí človek sám slobodne rozhodnúť.
Pokrstení a pobirmovaní sme označení pečaťou Ducha Svätého. Ak by sme aj ušli a zriekli sa Ježiša, pečať v nás ostáva. Hriech z nás vyháňa Ducha Svätého, hoci on ostáva vlastníkom „nášho domu“, naším vlastníkom. Je dôležité byť takto označení Božím znakom, pretože Sväté písmo hovorí v Zjavení sv. Jána 13,15-18, že aj diabol sa snaží vtlačiť svoju pečať na človeka. Tu však ide o inú pečať, o pečať šelmy. Boží znak nás identifikuje ako bytia vykúpené Ježišom. Diabol už nemôže povedať: „Tento človek patrí mne“, lebo je na nás jasná pečať Ducha Svätého. (Porovnaj: Elias Vella; Keď Duch Svätý píše môj život; str. 144-146)

Účinky sviatosti birmovania.
KKC v článku 1303 hovorí:
Preto birmovanie prináša vzrast a prehĺbenie krstnej milosti:
–     prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme „Abba, Otče“ (Rim 8,15;)
–     pevnejšie nás zjednocuje s Kristom;
–     zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého;
–     zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou;
–     dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nikdy sa nehanbili za kríž:
„Pripomeň si teda, že si dostal duchovný znak, ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a ducha svätej bázne, a chráň si, čo si dostal. Boh Otec ťa označil, Kristus Pán ťa posilnil a vložil ti do srdca Ducha ako závdavok.“ (Svätý Ambróz, De mysteriis)
Elias Vella hovorí, že dôvernejšie spojenie s Cirkvou vo sviatosti birmovania nás má viesť k osobnej zaangažovanosti za Cirkev. Hovorí, že často stretávame ľudí, ktorí Cirkev ustavične kritizujú. Je veľa toho, čo by sme na Cirkvi mohli kritizovať. Mnohí ju kritizujú len preto, lebo neprežívajú jednotu s Cirkvou. Birmovanie vedie kresťana k tomu, aby ku kritike pridával aj čosi viac. Hovoríme Duchu: „Pane, ak mi dávaš možnosť vidieť, že nie je všetko v poriadku, povedz mi, čo chceš odo mňa? Aká je moja úloha? Aká je moja zodpovednosť ako živej súčasti Cirkvi, čo mám urobiť pre jej dobro? (Porovnaj: Elias Vella; Keď Duch Svätý píše môj život; str. 93)

Birmovanie nás zaväzuje svojim životom svedčiť o Kristovi. K tomu dostávame charizmy Ducha Svätého. Tradične hovoríme o siedmich daroch, ktoré sú vymenované u proroka Izaiáša 11,2: „A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti a naplní ho bázeň pred Pánom.“ Sv. Pavol však v liste Korinťanom 12,1-11 menuje aj iné: vzdávanie chvály Ježišovi, schopnosť robiť zázraky, prorokovať, rozlišovať duchov, dar rozličných jazykov, dar vysvetľovať jazyky. V Kor 12,28 k ním dodáva dary apoštolov, ktoré sú potrebné na spravovanie Cirkvi, ďalej dar uzdravovať, dar pomáhať, dar viesť a dar vyučovať. Pavol však na tom istom mieste hovorí aj o správnom používaní darov. Hovorí: „A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov…“, čím chce povedať, že používanie darov v Cirkvi musí byť vždy v súlade s náukou Učiteľského úradu Cirkvi a v poslušnosti príslušnej autorite.
Správne používanie chariziem pre službu spoločenstvu Cirkvi a snaha o prežívanie hlbokého vzťahu s Duchom Svätým privádzajú človeka k tomu, že sa na jeho živote začne objavovať ovocie Ducha Svätého: „ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22)
Ovocie Ducha Svätého je najkrajším svedectvom o pravde evanjelia v tomto uponáhľanom, nenávisťou a násilím preniknutom svete.

Keď biskup vysluhuje sviatosť birmovania, vkladá ruky na kandidátov pre prijatie sviatosti, maže ich krizmou, voňavým olejom, ktorá je symbolom Ducha Svätého a hovorí im:
„…prijmi znak Daru Ducha Svätého“. Každý z nich odpovie „Amen“, čím vyjadrí, že sa sám slobodne rozhodol prijať tento znak a zveriť celý svoj život Bohu.
Birmovanci však musia byť na túto chvíľu náležite pripravení. V našej farnosti sa snažíme počas dvoch rokov prípravy o to:
–     aby si zamilovali pravdy našej viery;
–     aby sa naučili čítať Sväté písmo a čerpať z neho silu;
–     aby objavili silu sviatosti zmierenia a sv. omše;
–     aby zatúžili patriť do modlitbového spoločenstva a v ňom objavili silu spoločnej modlitby a chvály Boha;
–     aby si našli svoje miesto v Cirkvi a začlenili sa vo farnosti do nejakej služby;
–     a skrze toto všetko aby prehĺbili svoj osobný vzťah s Ježišom a uvedomili si, ako veľmi ich Boh miluje.
Snažíme sa, aby pochopili, že toto všetko je vlastne normálny život dospelého kresťana a že to všetko nekončí birmovkou, ale je potrebné takto žiť celý život.
Určite k tomu mladý kresťan potrebuje oporu. A to je priestor pre birmovných rodičov, o ktorých CIC v kánone 892 hovorí, že ich „úlohou je starať sa, aby sa pobirmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a aby verne plnil povinnosti, ktoré s touto sviatosťou súvisia.“

Prijať sviatosť birmovania, stať sa dospelým kresťanom, je veľký záväzok, ale aj veľká životná výzva.