Rímskokatolícka cirkev
Aktuálne
Nedeľa, 31. 5. 2020, 05:23 hod.
 liturgická farba Zoslanie Ducha Svätého (slávnosť) 
Dnešné liturgické texty
Liturgia hodín  – denná modlitba rímskokatolíckej Cirkvi; modlia sa ju kňazi, rehoľníci a aj laici Liturgia hodín – denná modlitba rímskokatolíckej Cirkvi; modlia sa ju kňazi, rehoľníci a aj laici
Sväté písmo - biblia on-line; vyhľadávanie; generovanie súradníc; konkordancie Sväté písmo - biblia on-line; vyhľadávanie; generovanie súradníc; konkordancie
Kontakt

Rímskokatolícka cirkev
farnosť Nálepkovo
Hlavná 385
053 33 Nálepkovo

Tel:  +421 (0)905 830 688
email: nalepkovo@burv.sk

„Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“  Toto sú prvé Ježišove slová v evanjeliu sv. Marka (Mk.1, 15). Prvá Ježišova výzva pre nás. Ján Pavol II. v apoštolskej posynodálnej exhortáciii Reconciliatio et paenitentia  píše: „Pokánie v kresťanskom, teologickom a duchovnom zmysle znamená askézu, čiže konkrétne a každodenné úsilie, s ktorým sa človek s pomocou Božej milosti usiluje stratiť svoj vlastný život pre Krista, a vidí v tom jediný spôsob, ako získať život;

– chce si vyzliecť starého človeka a obliecť si nového;

– chce sám v sebe prekonať to, čo je telesné, aby prevládalo v ňom to, čo je duchovné;

– aby sa ustavične povznášal od vecí tu dolu k tým tam hore, kde je Kristus.

Pokánie teda znamená obrátenie, ktoré vychádza zo srdca, prenáša sa na skutky, a tak na celý život kresťana.

Netreba pripomínať, že najvýstižnejším príkladom pokánia je podobenstvo o márnotratnom synovi (Mt 15,11-32). Keď vychádzame z tohto podobenstva, vidíme v mladšom synovi príklad kajúcnosti. Ale zaujímavý je pohľad na staršieho syna. Jeho postoj … postoj „spravodlivého“, ktorých sú plné farské spoločenstvá. Môžeme sa aj my často stotožniť s hriechmi srdca tohto staršieho syna. Skúsme charakterizovať aspoň niektoré. Možno nám to poslúži ako spytovanie svedomia:

Zákonníctvo a pokrytectvo – Dodržiavam pravidlá a preto ma Boh aj druhí ľudia musia prijať. Moje úsilie je zamerané na to, aby som „nevyčnieval z radu“.  Očakávam zásluhy za svoju aktivitu a keď nie som ohodnotený ako iní, považujem to za nespravodlivé.

Pýcha – Je to snaha mať kontrolu nad všetkým. Predstieranie, že sme lepší, než v skutočnosti sme. Správame sa navonok nábožensky, ale vnútro je na opačnej strane. Podobne ako starší syn si ceníme to, že vyzeráme silní, nezlomení. Protikladom k takémuto postoju sú blahoslavenstvá. (Mt 5,1-12)

Súdenie – Postoj nadradenosti a posudzovanie iného. Zvolávame na neho „kliatbu“ – „ten je taký a onaký a už sa nezmení…“

Strach – Prichádza mladší brat a starší sa bojí. Stráca istotu vo svojom vzťahu k otcovi. Nechápeme, že náš vzťah k Bohu je založený na láske Boha – „On nás prvý miloval“ – a nie na samotných skutkoch. Lásku si nemusíme zasluhovať a tak nie je na mieste ani strach, že niekto bude dokonalejší ako my a budú ho mať radšej, než nás, ba dokonca, že Boh ho bude mať radšej.

Sebaľútosť – Mladší brat viac túžil po slobode, starší po láske ľudí. Túžime po láskavosti ľudí a trápime sa, keď sa nám jej nedostáva. Sebaľútosť nám bráni prevziať zodpovednosť za svoj život.

Zatrpknutosť a neodpustenie – Namiesto odpustenia a milosrdenstva budujeme ochranné múry. Nechávame sa preniknúť žiarlivosťou. Myslíme si, že sa chránime, ale týmito múrmi bránime Božej láske, aby nás mohla naplniť. Chránime sa týmito múrmi pred slobodou a láskou.

Falošná zbožnosť – Falošná zbožnosť vychádza z omylov, pri ktorých na prvé miesto postavíme človeka, namiesto Ježiša. Miesto, rezervované Bohu zaujme človek aj v náboženských prejavoch. Človek žije v omyle, kedy povyšuje svoje ľudské schopnosti na miesto Božej milosti. Povyšuje telesné nad duchovné. Príklady:

–         Teológia (náuka) povýšená nad Zjavenie

–         Intelektuálne vzdelanie nad budovanie charakteru

–         Psychológia nad rozlišovanie

–         Programy nad vedenie Duchom Božím

–         Výrečnosť nad nadprirodzenú moc

–         Logické uvažovanie nad chodenie vo viere

–         Zákony nad lásku

Veľmi silno sa v spoločenstve veriacich prejavuje „zbožnosť“ založená na iniciatíve, kde si chceme potvrdiť silu vlastného intelektu. V podstate prijímame len to, čo sme schopní rozumom pochopiť. Pri týchto omyloch sa dostaví odpadnutie od viery, pretože zjavenie a veci presahujúce ľudský rozum takýto človek neprijíma. Viera sa stáva folklórom. Je to prázdne náboženstvo – predkladanie teologických princípov bez vedenia k živému vzťahu k Bohu. Uctievanie Boha perami, ale srdce je často ďaleko. Zbožnosť sa redukuje na vonkajšie prejavy, pretože konáme pod zákonom: „ A vieme, že všetko, čo hovorí zákon, hovorí tým, čo sú pod zákonom, aby boli umlčané každé ústa a aby bol celý svet pred Bohom usvedčený z viny. Lebo zo skutkov podľa zákona nebude pred nim ospravedlnený nijaký človek. Veď len zo zákona je poznanie hriechu.“ (Rim 3, 19-20)

Toto sú iba základné nesprávne a hriešne postoje staršieho syna, ktoré musia z nášho života odísť. Potrebujeme dozrieť k ľútosti mladšieho syna.

Ján Pavol II. vo vyššie spomínanej exhortáciii píše:

Zmieriť sa s Bohom predpokladá i zahrňuje teda robiť pokánie v tom najplnšom zmysle tohto slova: ľutovať, prejavovať ľútosť, zaujať konkrétny postoj ľútosti, teda taký, ktorý privedie na cestu návratu k Otcovi. Takýto je všeobecný zákon, ktorý musí sledovať každý v svojej osobitnej situácii, v ktorej sa nachádza. Nemožno totiž hovoriť o hriechu a o obrátení abstraktnými slovami.

Citlivosť pre hriech sa tratí pri hromadných oznamovacích prostriedkoch, ba dokonca aj v rodinnej výchove, keď sa hriech mylne stotožňuje s chorobným pocitom viny alebo aj s jednoduchým prestupovaním právnych noriem a predpisov.

Pokánie ako proces:

Pre súčasného človeka, ako sa zdá, je ťažšie než kedykoľvek predtým uznať vlastné chyby a sa rozhodnúť vrátiť sa, zmeniť smer a pokračovať na správnej ceste; zdá sa, že dnešný človek veľmi nerád hovorí “ľutujem to”, alebo “mrzí ma to”; tiež sa zdá, že priamo pudovo a často neodolateľne odmieta všetko, čo je pokáním v zmysle obety prijatej a uskutočnenej na nápravu hriechu.

Nekresťania bývajú nie zriedka prekvapení, aké chabé sú svedectvá opravdivého pokánia Kristových učeníkov. Ale na druhej strane je jasné, že kresťanské pokánie bude opravdivé len vtedy, ak bude inšpirované láskou, a nie iba zo strachu; ak bude pozostávať vo vážnom úsilí ukrižovať “starého človeka”, aby sa Kristovým pôsobením mohol zrodiť “nový človek”; ak bude nasledovať ako vzor Krista, ktorý – hoci bol nevinný – vyvolil si cestu chudoby, trpezlivosti, prísnosti, takže by sme mohli povedať, vyvolil si cestu kajúcneho života.

Autor: Mons. Miloš Gazdík, generálny vikár