Katechézy
Keby som sa ťa spýtal, čo sa stalo na prvé Turíce, čo by si mi odpovedal? Ak si charizmatik, pravdepodobne by si spomenul Skutky apoštolov, druhú kapitolu, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov, Pannu Máriu a ostatných vo večeradle a oni začali hovoriť darom jazykov (glosolália) a získali smelosť na to, aby začali v moci hlásať evanjelium. Je to pravda, no verím, že Duch Svätý nás chce zobrať ešte hlbšie a ukázať nám ďalší význam Turíc.
Sviatok odovzdania zákona
Pravdou je, že prvé Turíce neboli v druhej kapitole Skutkov apoštolov, ale ešte oveľa skôr. Turíce sú totiž biblický sviatok (Pánov Sviatok), ktorý židia nazývali Šavuot. Pán prikázal sláviť tento sviatok a bol to druhý z troch sviatkov v roku, kedy každý žid mal ísť do Jeruzalema. Slávil sa na päťdesiaty deň po Pasche (Veľkej noci) a aby sme si ukázali, aký to bol sviatok, musíme sa pozrieť do knihy Exodus, 19. kapitoly. Izraeliti pod vedením Mojžiša prichádzajú k vrchu Sinaj. V piatom a šiestom verši Boh hovorí Izraelitom, že k nim chce hovoriť a že z nich chce urobiť kráľovské kňazstvo a svätý národ. Izraeliti odvtedy slávili Šavuot (Turíce) ako sviatok odovzdania Tóry a deň, keď si Boh začal formovať svoj ľud. Potom prichádzajú Turíce zo Skutkov apoštolov. Učeníci, ako dobrí židia, prišli osláviť sviatok Šavuot a nie odovzdanie Ducha Svätého. (Preto po vystúpení Petra mohlo uveriť tak veľa židov z rôznych častí sveta, pretože prišli do Jeruzalema na Šavuot, ako kázal zákon.) Continue reading
Je štvrtá nedeľa v mesiaci, večer 18:00. Kostolík v Treťom Hámre sa pomaly naplňuje ľuďmi z celej Hnileckej doliny, ale aj z Rožňavy a Brezna. Mám veľkú radosť, že sa počet veriacich, ale aj kňazov, na týchto chválach z mesiaca na mesiac zvyšuje. Je to znamenie, že sa v tejto doline čosi deje. Ľudia sú hladní po Bohu. Iste, pre niektorých je to niečo neznáme a tak ešte bojujú s otázkou: Isť tam, neísť tam…? Ďalší o tom radi počúvajú, ako o nejakej senzácii… a občas k tomu aj niečo pridajú… Ale je stále viac tých, ktorí sa s vierou naplno vkladajú do tejto modlitby. Faktom je, že v modlitbe chvál nanovo nachádzame a prežívame ten „oheň“ ktorí prežívali žalmisti a ľudia Biblie, ktorí milovali Boha. A tak je na mieste otázka: Čo to vlastne modlitba chvál je?
Katechizmus Katolíckej Cirkvi (ďalej už iba KKC) hovorí:
„Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“, ktorého jednotu treba zachovať. Preto treba veriacim vysvetliť, že prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veď pokrstených sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, taktiež sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.“ (KKC čl. 1293).
Tento článok KKC veľmi jasne hovorí, že každý pokrstený pokiaľ neprijal sviatosť birmovania, nedovŕšil ešte svoje začlenenie do Cirkvi. Nemá schopnosti k tomu, aby mohol žiť svoju vieru ako dospelý kresťan, ktorý už nerozvíja len svoju krstnú milosť pre vlastnú spásu, ale svedčí svojim životom pre spásu druhých. A tak bez prijatia sviatosti birmovania nemôže kresťan prijať sviatosť kňazstva, nemôže byť krstným rodičom, birmovným rodičom a nemal by prijať ani sviatosť manželstva, pretože všetky tieto stavy si vyžadujú svedectvo viery a k tomu on nemá pomazanie Ducha Svätého.
Keďže riadnym vysluhovateľom sviatosti birmovania je biskup, v minulosti nemohli byť birmovky často a tak sa robili výnimky, že mohol kresťan prijať sviatosť manželstva s tým, že si sviatosť birmovania pri najbližšej možnej príležitosti doplní. Zdá sa, že z toho sa rozšíril medzi kresťanmi názor, že sviatosť birmovania nie je potrebná pri uzatváraní manželstva. To však nie je pravda! Kódex kanonického práva (ďalej už iba CIC) v kánone 890 hovorí:
„Veriaci sú povinní túto sviatosť [birmovania] prijať v pravom čase; rodičia, duchovní pastieri, predovšetkým farári sa majú starať, aby veriaci boli na jej prijatie riadne vyučení a v príhodnom čase k nej pristúpili.”
Dnes, keď je možné vysluhovať sviatosť birmovania pravidelne, nikto už nemá výhovorku. Ak niekto neprijal sviatosť birmovania, tak nie preto, že nemá možnosť, ale preto, lebo o ňu nestojí, alebo nie je ochotný podstúpiť prípravu. Tá sa má konať presne podľa nariadenia diecézneho biskupa. Continue reading
Začneme krstom. Ak krst prijíma dospelý človek, v tej istej sv. omši na veľkonočnú vigíliu, počas ktorej bol pokrstený, má aj prvýkrát účasť na Eucharistii. To znamená, že v jednej sv. omši je pokrstený, ide na prvé sv. prijímanie a ak biskup miestnej diecézy dovolí, môže ho kňaz aj pobirmovať. Ak je však niekto pokrstený ako dieťa, prijíma iniciačné sviatosti postupne, podľa stupňa psychického vývoja a úrovne chápania. V minulosti, po Tridentskom koncile, mohli Krista v Eucharistii prijať prvýkrát deti, ktoré dosiahli dvanásty rok života. Až pápež svätý Pius X., 8. augusta 1910 dekrétom Quam singulari, povolil prvé sväté prijímanie deťom od siedmich rokov. Po 2. Vatikánskom koncile však Cirkev nehovorí o veku dieťaťa, ale hovorí:
„K udeleniu svätého prijímania deťom sa vyžaduje, aby mali dostatočné poznanie a boli dôkladne pripravené tak, aby podľa úrovne svojho poznania pochopili Krista a jeho náuku a mohli prijať telo Pána s vierou a zbožnosťou.“ (CIC Kán. 913-§1.) Continue reading